Dobre navrhnuté ihrisko má byť ako pozvanie – musí dieťa zaujať

Si krajinná architektka, urbanistka, no tvojou srdcovkou sú detské ihriská, a najmä ich vplyv na psychomotorický vývoj detí. Ako to ide dokopy?

V prvom rade musíme chápať ihrisko ako súčasť širšieho urbánneho ekosystému. Nie je to len plocha s preliezačkami – je to priestor spoločného zdieľania a budovania komunity. Dôležitá je jeho dostupnosť, zakomponovanie do pešej siete, väzba na bývanie, školu či zeleň. Ihriská ma práve preto vždy fascinovali. Už počas vysokej školy, hoci som bola ešte bezdetná, som ich vnímala ako dôležitú súčasť verejného priestoru. Dodnes sa rada na nich zahrám a vždy ma hnevali rôzne hmotnostné a vekové obmedzenia, čo ma priviedlo k téme inklúzie a „univerzálneho dizajnu“. Rada som chodila na výlety alebo na rôzne exkurzie do Berlína, Lipska alebo Grazu, kde tieto obmedzenia nemali. Dodnes si nosím ako suveníry z dovolenky fotky na rôznych preliezkach 😊.

V Studio 21 pôsobíš od roku 2015. Pamätáš si ešte na začiatky, ako sa preťali tvoje cesty so spoločnosťou?

Tak na to si spomínam veľmi živo – kamarátka z univerzity zdieľala inzerát, že Studio 21 hľadá niekoho, komu sú blízke ihriská. To som skrátka bola ja, tak som si povedala, že sa pôjdem aspoň pozrieť. Pohovor viedol Miloš (terajší CEO Miloslav Jurík – pozn.) a celý rozhovor bol veľmi príjemný. Na záver sa ma spýtal, čo rada robím vo voľnom čase. Keď sa ako celiatik dozvedel, že rada pečiem a nemám problém ani s pečením bezlepkových koláčikov, už som bola takmer prijatá 😊. Vtedy ešte nevedel, že moja obľúbená múka je pohánková, ktorú on zrovna nemá trikrát v láske.

„Je dôležité, aby ihrisko poskytlo možnosti pre zdravý vývoj dieťaťa, aby si trénovalo jemnú a hrubú motoriku.“

A čím presvedčilo Studio 21 teba?

Od začiatku pôsobilo ako firma, ktorá nechce robiť veci len „aby bolo“, ale naozaj dobre. Keď som si pred pohovorom prechádzala ich realizácie, dala som si taký svoj súkromný audit: bezpečnosť? ✔️ Trvácnosť? ✔️ Kvalita? ✔️ Zaujalo ma aj to, že už vtedy boli partnermi švédskej značky HAGS a nemeckého Berliner Seilfabrik – čo bol v tom čase na Slovensku pomaly až vesmírny objav. Tak som si povedala, že ak sa niekde oplatí investovať energiu do kvalitných verejných priestorov pre deti aj dospelých, tak práve tu.

„Milujem hovoriace trúby – dieťa počuje niekoho, kto rozpráva na druhom konci, mamu alebo súrodenca, ale nevidí ho. A zrazu sa otvárajú dvere do sveta logiky, fyziky a zábavy. To je presne tá chvíľa, keď sa z hry stáva učenie – bez toho, aby si to vôbec všimli.“

Na workshopoch a webinároch poukazuješ na potrebu venovať pozornosť detským ihriskám, ktoré zohrávajú dôležitú úlohu v zdravom psychomotorickom vývoji detí. V čom sú ich hlavné prednosti?

V rámci psychomotorického vývoja si deti už v rannom veku osvojujú základné pohybové vzorce, ktoré sú veľmi dôležité z hľadiska ich fyzickej zdatnosti v budúcnosti. Ako sa hovorí, čo sa v útlom veku zanedbá, neskôr doháňaš na fyzioterapii 😊. Je dôležité, aby ihrisko poskytlo možnosti pre zdravý vývoj dieťaťa, aby si trénovalo jemnú a hrubú motoriku. Dobre navrhnuté ihrisko má byť ako pozvanie – musí dieťa zaujať. Mnohokrát vidíme na fotke pekné farebné ihriská, ktoré ale nedokážu zaujať malé dieťa, pretože neposkytujú rozmanité herné zážitky. Napríklad sú na povrchu, ktorý pre deti nie je atraktívny, nevedia ho využiť pri hre. Preto som veľký fanúšik kombinácie dopadových povrchov a použitia sypkých materiálov, ako piesok, plavený štrk či drevná štiepka, ktoré poskytujú nekonečné možnosti hry. Dôležitý je aj detail.

„Prístupy, ktoré sledujeme v Škandinávii, Nemecku či Holandsku, sú mi veľmi blízke. Majú v sebe rešpekt k deťom, zmysel pre mierku, kvalitu a aj istú dávku hravej odvahy.“

Aký?

Napríklad, keď sa dieťa učí vstávať a chodiť, potrebuje niečo, čo ho motivuje k ďalšiemu kroku, napríklad úkroku do strany. Pre deti je veľmi dôležitá atraktivita prostredia v ich vlastnej výške. Práve preto mám rada zostavy UniMini od HAGS, ktoré sú vymyslené tak, aby deti zaujali, pomocou doplnkových hier na viacerých úrovniach: pohyb, zrak, sluch, dotyk. Milujem aj hovoriace trúby – dieťa počuje niekoho, kto rozpráva na druhom konci, mamu alebo súrodenca, ale nevidí ho. A zrazu sa otvárajú dvere do sveta logiky, fyziky a zábavy. To je presne tá chvíľa, keď sa z hry stáva učenie – bez toho, aby si to vôbec všimli.

Máme na Slovensku dosť takýchto ihrísk, ak to porovnáme so zahraničnými?

Je to veľmi nevyvážené, ale aj na Slovensku vieme spraviť kvalitné ihrisko. Máme výborné príklady – najmä tam, kde samosprávy alebo developeri myslia na celkový koncept priestoru už v začiatkoch plánovacieho procesu a spolupracujú s odborníkmi, architektmi, krajinármi, ale aj obyvateľmi. Pre mňa osobne je dôležité, aby herný priestor plynule presakoval do okolia a okolie do herného priestoru. Teda prepojenie s miestom, či už vo forme vegetácie, terénnej modelácie alebo komunikácií, ktoré vedú za dobrodružstvom. Keď deťom dáme viac priestoru, cítia sa slobodne, a radi sa vracajú, trávia v ňom čas. A ešte zaujímavejšie je, keď je priestor premenlivý v roku, na jar zakvitnú narcisy, v lete je tieň pod stromami, na jeseň sa vyfarbí lístie, padajú pagaštany a v zime možno zamrzne mláka, ktorú treba preskúmať. Ihrisko vtedy nie je len o šmýkačke, ale o objavovaní sveta. Tu sa môžeme zahraničím veľmi inšpirovať práve preto, že ich pohľad na verejný priestor je komplexnejší, inkluzívnejší a viac zapojený do celkovej urbanistickej kultúry. My už vieme, ako na to – len potrebujeme dobrých partnerov.

Studio 21 sa inšpiruje škandinávskym prístupom k tvorbe ihriskám, ako aj nemeckým či holandským. Sú aj pre teba jedinečné?

Prístupy, ktoré sledujeme v Škandinávii, Nemecku či Holandsku, sú mi veľmi blízke. Majú v sebe rešpekt k deťom, zmysel pre mierku, kvalitu a aj istú dávku hravej odvahy. Áno, u nás na Slovensku bola dlho uniformita vychádzajúca ešte z čias socializmu, napríklad kovových preliezok. Tie v konečnom dôsledku fungovali veľmi dobre, boli takmer nezničiteľné, ale nemysleli úplne na kategóriu malých detí, ktoré na preliezky nedosiahli. Fyzickú zdatnosť si tak museli trénovať inde, ako na ihrisku. Úplne opačný trend bol badať na prelome tisícročí, kedy sa dostávali do centra záujmu rôzne domčekovité farebné zostavy pre malé deti, do tých troch až päť rokov. Pre rodičov môže byť výzvou zabaviť viacero detí v rôznom veku. Keď však dokáže ihrisko osloviť viacero vekových skupín naraz, vzniká niečo ako ideálna symbióza – menšie deti sa hrajú v blízkosti rodičov alebo pozorujú okolitý svet, staršie majú slobodu a rodičia s kávou v ruke nemusia byť v neustálom režime „pozor, spadneš!“. A to je niečo, čo vie vytvoriť len dobre navrhnutý priestor – s citom, bezpečne a s rešpektom k tomu, ako deti rastú a učia sa cez pohyb.

Slovo inklúzia sa už síce na Slovensku dostáva do povedomia a mnohé ihriská sa tvária, že sú inkluzívne, no nie je to celkom tak. Aké by malo byť inkluzívne ihrisko?

Rozmanité. V prvom rade zapája všetky zmysly dieťaťa, a je čo najviac univerzálne. Často sa inklúzia zužuje len na dieťa na vozíku, no to je iba časť reality. Skutočne inkluzívne ihrisko myslí aj na deti so zrakovým, sluchovým či iným znevýhodnením – a zároveň aj na ich rodičov či starých rodičov. Matka s kočíkom, ktorá zároveň naháňa staršie dieťa, sa musí vedieť bezpečne pohybovať po priestore. Rovnako starší dospelí s obmedzenou mobilitou by sa mali cítiť na ihrisku vítaní. Inklúzia nie je o jednom špeciálnom prvku, ale o celkovom nastavení priestoru ako otvoreného a prístupného pre čo najširšiu skupinu ľudí.

„Inklúzia nie je o jednom špeciálnom prvku, ale o celkovom nastavení priestoru ako otvoreného a prístupného pre čo najširšiu skupinu ľudí.“

Nakoľko sú farby na ihrisku pri vývoji dieťaťa dôležité?

Farby zohrávajú veľkú úlohu najmä v najnižšej vekovej kategórii. Malé deti vnímajú základné farby intuitívne – červená by teda mala byť jasná, signálna červená, nie jej tlmená tehlová verzia. Určite však netreba, aby ihrisko žiarilo načerveno už odďaleka. Stačí jeden farebný detail a celé ihrisko už môže byť ladené do farby architektúry, alebo do tlmenejších odtieňov. Je na škodu, pokiaľ pristaneme na gýčové reprezentácie ihriska, lebo aj deti sa musia učiť striedmosti a estetike.

„Tínedžeri sú často pre verejný priestor „neviditeľní“, hoci práve oni potrebujú bezpečné a atraktívne miesta na trávenie voľného času.“

Investori často kvôli rozpočtu skĺznu k ihrisku s „nejakými“ hernými prvkami. Nie vždy sú u detí obľúbené. Studio 21 je známe tým, že sa snaží pri návrhoch ihrísk prihliadať na obľúbenosť prvkov z dlhodobého pozorovania. Ktoré hrajú prím?

V prvom rade si treba uvedomiť, aký význam má ihrisko v kontexte mesta. Je niečo iné, keď sa rozprávame o najbližšom hernom priestore pred domom, ktorý by mal byť primárne koncipovaný pre deti do troch rokov, a keď sa rozprávame o priestore celomestského významu, napríklad v Bratislave Sad Janka Kráľa, Tyršovo námestie, Železná Studienka, Kamzík, Medická záhrada a podobne. Pre väčšie verejné plochy je zásadné nezabúdať na vekovú skupinu 10–20 rokov – tínedžeri sú často pre verejný priestor „neviditeľní“, hoci práve oni potrebujú bezpečné a atraktívne miesta na trávenie voľného času. Sú vo veku, keď si ešte nesadnú na kávu, aby sa porozprávali, ale zároveň už nie sú deťmi, aby sa stretli na pieskovisku. A prvky, ktoré najviac lákajú? Určite hojdačky vo všetkých podobách, či už pre batoľatá, alebo veľké košové hojdačky, kde sa môže pohojdať viac malých detí, ale unesú aj troch tínedžerov naraz. Tu je dôležitá kvalita prevedenia, aby sa nestalo, že hojdačka bude vo verejnom priestore viac času nefunkčná, alebo s váhovým obmedzením. Atraktívna je aj hra s vodou, či už je tečúca alebo striekajúca, ktorá dokáže baviť deti všetkých vekových kategórií, dokonca aj dospelých. Hra vo výške tiež láka, je to prekonávanie samého seba. Moje dieťa hovorí, že také ihrisko je super, lebo je to pre neho výzva, ale zároveň sa cíti bezpečne. Deťom by sme mali poskytovať priestor sa zlepšovať a dôverovať im. Keď ich nebrzdíme výkrikmi „dávaj pozor“ a „spadneš!“, prirodzene si rozvíjajú odvahu, posúvajú svoje limity a budujú si sebahodnotu. Samozrejme, tu nám pomáha aj Európska norma o bezpečnosti detských ihrísk.

„Inovatívne prvky nehovoria deťom, čo majú robiť, nepreddefinovávajú hru – deti si to vymyslia sami.“

Je v tomto smere výhodou inovatívne ihrisko?

Meghan Talarowski zo Spojených štátov priniesla zaujímavý pohľad – skúmala londýnske ihriská a porovnávala ich s tými americkými. Kým v USA sú často ihriská len stĺpiky a platformy – jasne preddefinované a statické – v Londýne deti dostávajú viac priestoru pre fantáziu. Prvky, kde sa deti dostanú do výšok, tubusové šmykľavky, hojdačky, rotačné kolotoče, lanové štruktúry sú pre deti výzvou, sú atraktívne a podnecujú predstavivosť. Z tohto pohľadu je výborný Város Liget Park v Budapešti. Skladá obľúbené tradičné prvky ako kolotoče, hojdačky, lanovky a unikátne sieťové prvky s tunelmi, či šmykľavkami, ktoré začínajú v päťmetrovej výške, do atraktívneho celku pre všetky vekové kategórie.

Čo by teda nemalo chýbať na inovatívnom ihrisku?

Rozmanitosť a otvorenosť hry. Inovatívne prvky nehovoria deťom, čo majú robiť, nepreddefinovávajú hru – deti si to vymyslia sami. Typickým príkladom sú siete. Pri sieťach nie je jasné, či treba ísť nahor, nadol, doprava, doľava. Sieťové zostavy, ktoré majú cirkulárny charakter, teda majú viacero nástupov a pohyb môže prebiehať v oboch smeroch, sú výborné v tom, že ak sa pohyb ustáli v jednom smere, dokáže absorbovať veľa detí. Ak má napríklad dieťa poruchu zraku, teda len zvyškový zrak, vďaka cirkulárnosti sa vie na hernej zostave bezpečne a dobre vyhrať. A tiež si potrénovať fyzickú kondíciu, čo môže byť pre neho pri klasických zostavách komplikované, lebo tam dochádza k väčšiemu stretu pohybov.

Vrátim sa ešte k vegetácii, ktorá na Slovensku zriedka tvorí súčasť hry. Prečo?

Investori investujú do herných prvkov, často aj veľa peňazí, ale sterilita prostredia to pokazí. Málokto sa zaoberá tým, ako deti v priestore fungujú, že majú chuť objavovať aj hlinu, trávu, kamienky alebo vegetáciu. Samozrejme, sú vždy dva tábory. Jeden, ktorý sa snaží udržať si priestor čo najkrajší, a druhý, ktorý sa snaží nechať deti objavovať. Len potom sa stane, že nám vykopávajú dierky do čerstvo položených trávnikov, alebo olamujú halúzky zo živých plotov. Preto je naším poslaním komunikovať investorom potreby detí, aby sa v návrhu premýšľalo aj nad priestorom pre hru vo vode, v bahne, s kamienkami, lebo tým si deti formujú vzťah k prírode a jej zákonitostiam. Niekedy stačí, aby ihrisko susedilo s lúkou alebo lesom. Príroda poskytne herný materiál bez toho, aby to stálo navyše.

Vnímajú to developeri, vidieť ich snahu baviť sa s urbanistami?

Vo všeobecnosti sa to zlepšuje, ale, samozrejme, sú developeri a developeri. Spomeniem Malé Krasňany v Bratislave, kde je niekoľko herných plôch zakomponovaných v rámci vegetácie, pričom bola zachovaná rôznorodosť herných prvkov aj povrchov a zohľadnené potreby rôznych vekových kategórií od malých detí po tínedžerov. Pre nás je lepšie, keď môžeme už v návrhu riešiť ihrisko tak, že bude integrálnou súčasťou vegetácie. Ak je všetko navrhnuté a zostáva pre nás rovná plocha 7 x 10 m, tak už len z podstaty toho priestoru je náročnejšie navrhnúť niečo inovatívne, než ako keby sme do procesu vstúpili v skoršej fáze a mohli to prepojiť. Navyše, ak ihrisko „roztrúsime“ do vegetácie, znižujeme aj hluk, čo ocenia obyvatelia okolitých bytov. Zelené pásy totiž výborne fungujú ako prirodzený akustický filter.

Spomenuli sme workshopy a webináre Studio 21. Na čo sa sústredia tento rok?

Od psychomotorického vývoja a najmenších detí sa budeme tematicky presúvať ku školákom, aktívnej mobilite, podpore cyklomobility a cykloriešeniam. Tiež chceme diskutovať o tom, ako môžu byť mestá dobré pre deti – lebo keď sú vhodné pre nich, sú vhodné pre všetkých. Znamená to pozrieť sa na mesto z výšky detských očí, zamyslieť sa, čo vidím, čo cítim, ako vnímam hluk, keď si čupnem? Viem sa s malými nôžkami pohybovať plynulo, alebo musím niečo preliezať? Autá často parkujú popri chodníku. Kým dospelý vidí ponad ich strechy a priestor vníma komplexne, dieťaťa vníma tento priestor uzavretý z jednej strany autami a z druhej fasádami budov. Je to preň dlhý nezaujímavý koridor. Aj to treba zmeniť, zatraktívniť ho pre dieťa, aby mu cesta nebola nudná a dlhá. Rôzne hry na chodníku vedia zvýšiť motiváciu detí pohybovať sa aktívne. Obdobne pri autobusových zastávkach, alebo vlakových staniciach dokážu mikroherné priestory s jedným či dvoma hernými prvkami, ako pirueta, hojdačka, zapustená trampolína a pod. zaujať dieťa a vyplniť mu čas čakania. Mikroherný priestor nie je cieľovou destináciou, no pre dieťa predstavuje zábavnejšiu formu čakania vyplnenú efektívnym pohybom. Budeme sa tiež venovať areálom materských a základných škôl, workoutovým zónam, ale vždy so zreteľom na inklúziu, vegetáciu a funkčný verejný priestor pre všetkých.