Nechceme byť „switch off“ hviezdami. Rodinné podnikanie sa musí odmakať

Keď ste vlani odovzdávali vedenie firmy synom, vyjadrili ste sa, že generačná výmena je pre rozvoj firmy nevyhnutná. Vy obaja ste však stále pri sile, aktívni. Nenudíte sa a nechýba vám denná dávka stresu z rozhodovania a chodu firmy? 😊

Jana: Ale kdeže. Jednak sme firmu celkom „neopustili“, ja ešte stále nejakú drobnú agendu riešim, kým ju úplne prevezme nová kolegyňa. A manžel má stále kopec nadstavbových nápadov, pri ktorých sa mu snažím pomáhať. Okrem toho už nie sme takí „svižní“ ako pred 20 rokmi, takže pomalšie tempo mi celkom vyhovuje. A sú tu naše 3 vnučky, ktorým sa podľa potreby radi venujeme. A „oživila“ som aj moje hobby aktivity, ktoré počas intenzívnej práce vo firme museli ísť úplne bokom – muzika, ručné práce a knižky. Máme tiež kopec cestovateľských plánov, na ktoré v minulosti nebol priestor. Takže nie, nenudíme sa 😊.

Vladimír: So stresom sa musí opatrne – nesmie ho byť veľa, ale je nebezpečné byť odrazu bez neho – dokonca zdravotne nebezpečné to môže byť. Sme radi, že chlapci sú pracovití, vzdelaní a vedia, čo chcú. Aj my máme k podnikaniu stále čo povedať. Ale nechceme do toho hovoriť nadmerne – prijali zodpovednosť a je to ich zodpovednosť. Budeme radi, keď si budeme môcť povedať, že ďalšia generácia posunula podnikanie ďalej. A vytvorenie pobočky, teraz už firmy, v Prahe pre ČR nasvedčuje tomu, že to tak bude.

Poďme do 90-tych rokov, kedy firma vznikala. Tie časy priali reštartu súkromného podnikania, no prinášali aj riziká – popri poctivcoch sa na trhu objavili špekulanti so snahou o rýchle zbohatnutie. Vy ste pritom do podnikania dali aj rodinné meno. Už krátko po vzniku ste podnikali spolu ako manželia, neskôr sa pridali synovia. Spätne, čo boli pre vás najväčšie výzvy a riziká, ako aj impulz začať podnikať v tejto oblasti?

Jana: Nuž, pre mňa bol impulz pomôcť manželovi. Situácia v 97-om, kedy som sa k manželovi rozhodla pridať, bola doma už neúnosná – pracovala som v zastúpení jednej švédskej firmy, kde nároky na nás začali byť pre mňa ťažko zvládnuteľné, z druhej strany večerné rozhovory s manželom o jeho podnikaní… zo skúseností v tej firme som začala radiť a občas sa ukázalo, že správne… tak som si povedala „hop alebo trop“. Stavila som spoločnú prácu na jednu kartu a robila všetko pre to, aby to vyšlo. Asi je dôležité, že sme sa v každej situácii snažili nájsť riešenie, ako sa to dá. Zopár krát sme si s manželom povedali, že keby sme boli tušili, čo všetko budeme musieť zvládnuť, či by sme do toho opäť šli. 😉

Vladimír: Manželka sa k podnikaniu pripojila v pravý čas. A bola to skutočná posila. Dokonca aj v situácii keď by to ostatní vzdali, sme to spolu potiahli ďalej. A tých prípadov krachov sme okolo seba videli dosť. Aj tých príkladov nepoctivosti – a práve tým menej poctivým sa finančne dosť darilo….a dávali inšpiráciu sebe podobným. A banky pred nimi stáli v predklone, keď my sme nevedeli dostať kontokorent… Ale keď chcete v budúcnosti odovzdať firmu synom, tak aj s hodnotami, ktoré chcete, aby reprezentovali. Nás si dnes stavebná komunita váži, a to je niečo, s čím môžu počítať aj synovia. Možno je to viac, ako si dnes uvedomujú.

„Som rád, že synovia sa zamerali na vzťahy s kolegami – to robí firmu.“

Meno je určite mantrou úspechu, no je to aj zodpovednosti. Čo pre vás meno v podnikaní znamená a aké sú úskalia pri jeho budovaní?

Jana: Začiatky boli náročné – ľudia boli podozrievaví, keď zistili, že sme manželia. Postupne to začali chápať skôr ako záruku serióznosti.

Vladimír: Ak po 25 rokoch podnikania dosiahnete dobré meno, je to aj zásluha našej súdržnosti. To vidia aj naši kolegovia. Myslím, že ocenili istotu a dobrú atmosféru, ktorú vo firme našli. My, čo sme časť života strávili počas socializmu, vieme, aký je to stres, keď máte stres z toho, že musíte ísť do práce a počúvať pokyny od idiota, ktorého hlavnou témou je kontrola dochádzky. Je dobré, že synovia sa zamerali na vzťahy s kolegami – to robí firmu.

Je dobré, že sme neskĺzli k ľahkým zárobkom, že máme orientovaný marketing na kvalitu, solídnosť a budovanie lojality k našim zákazníkom.“

Čo si najviac na vašej rodinnej firme ceníte?

Jana: Poctivosť v práci. Všetky zákazky sme vždy dokončili a odovzdali našim klientom. Bývame v Ivanke pri Dunaji, kde sme realizovali malú obytnú zónu. Ľudia tam bývajú už vyše 20 rokov. Dodnes sa k nám hlásia, vieme sa porozprávať, to je najlepšie ohodnotenie.

Vladimír: Je dobré, že sme neskĺzli k ľahkým zárobkom, že máme orientovaný marketing na kvalitu, solídnosť a budovanie lojality k našim zákazníkom. To sa postupne vracia. Avšak, naše systémy obstarávania vo verejnom sektore nie sú zamerané na podporu firiem s kvalitou. Chcú najnižšie cenu, pretože obstarávatelia nechcú riskovať zdĺhavé obstarávanie zamerané na ekonomicky najvýhodnejšiu ponuku. Prežijeme aj to, keď budeme držať spolu. Svet okolo nás – v zahraničí funguje tak, ako to myslíme so zákazníkmi my. To nás posilňuje.

Keď išlo o rozhodnutia, a obzvlášť tie strategické, robili sme ich vždy spoločne a snažili sa vybrať tú najlepšiu alternatívu.“

Rodinná firma si vie vypomôcť, podporiť sa, v mnohom je však potrebné mať trpezlivosť, aby sa pri strategických rozhodnutiach dosiahol konsenzus. Ako to bolo u vás? Mal niekto posledné slovo, alebo to bola deľba podľa oblastí pôsobenia?

Jana: Ako každá dvojica aj my sme mali svoje krízy a trápenia. V chode firmy sa to, snáď, prejavilo len minimálne. Keď išlo o rozhodnutia, a obzvlášť tie strategické, robili sme ich vždy spoločne a snažili sa vybrať tú najlepšiu alternatívu. Synom sa do rozhodovania „nemiešame“, ale sme radi, keď sa chcú poradiť „so šedivými hlavami“.

Vladimír: Toto je ťažká téma – ale platí, že rozhoduje ten, ktorý nesie zodpovednosť. Ten, kto celý život podnikal, si toto pravidlo vie uvedomiť.

Začínali ste so stavebnou činnosťou, postupne ste sa vyprofilovali na trendsetterov pri detských ihriskách, pridali sa cykloriešenia, workout, mosty/lávky, a celkovo verejný priestor. Vzhľadom na snahu držať si kvalitu, to nebolo len o tom – „pridajme si do biznisu ešte aj toto“, ale premyslený sled aktivít. Čo všetko ste museli zvažovať?

Jana: Ihriská „priniesol“ manžel z výstavy v Brne v roku 2003 – vrátil sa s katalógom plným farebných, v tom čase u nás nevídaných parádnych herných zostáv pre rôzne vekové kategórie od najmenších batoliat až po skorodospelákov. To bolo ohromujúce. Vtedy sme „frčali“ na plné obrátky pri stavbách domov a menších bytoviek. V tom čase sa stavby odovzdávali bez uprataného okolia. Manžel vždy rozmýšľal aj o nadstavbe, teda ihriská videl ako dobrý doplnkový produkt. Ale situácia sa vyvinula tak, že ihriská začali prevažovať.

Vladimír: Stále sledujeme trendy, občas objavíme medzeru na trhu, niekedy nás inšpirujú samotní klienti. Rozvoj riadený požiadavkami klientov je dobrá motivácia. A máme klientov, ktorí sa s nami podelia o skúsenosti, aj o požiadavky – trocha tak provokujeme vznik inovácií cestou zdola – máme na to spôsoby, ktoré by som pomenoval ako naše know-how.

V krajinách s rozvinutým trhom sa k rodinným firmám pristupuje s vážnosťou, sú považované za jedných z najspoľahlivejších obchodných partnerov. Firmy, ktoré dokážu dlhodobo platiť zamestnancov, sú vážené ako zodpovední zamestnávatelia. Ako to vnímate u nás? Aj z pohľadu legislatívy?

Jana: Už som to spomínala – v začiatkoch to bolo v našich podmienkach „podozrivé“, postupne sa pohľad na nás ako rodinnú firmu menil. Čo sa týka legislatívy, neviem to celkom posúdiť, ale sme klasická s.r.o.-čka. Ani raz za celý čas sa nestalo, aby naši zamestnanci nedostali načas výplatu a sociálne inštitúcie povinné odvody.

Vladimír: U nás sme sa nenaučili vážiť si rodinné firmy. Vo svete – máte pravdu – je to inak. U nás každý, kto zarobí „rychlý prachy“ alebo sa pár krát ukáže v televízii s celebritami, znamená vo verejnosti viac. Ale my nechceme byť „switch off“ hviezdami – tými , čo keď zmiznú z obrazovky, tak o dva týždne nikto nevie, ako sa volajú. Rodinné podnikanie sa musí odmakať a pre nás je dôležitá naša komunita, ktorá s nami spolupracuje dlhodobo.

Máte veľa zahraničných partnerov. Ako si vie slovenská firma získať ich dôveru?

Jana: Chodili sme spoločne na výstavy do zahraničia, kde sa tieto firmy prezentovali. Mali sme v tom čase za sebou prvé pekné realizácie HAGS, čo samo o sebe je kvalita. A u zahraničných výrobcov určite pozitívne zavážilo, že sme rodinná firma. Túto agendu – kontakt so zahraničnými partnermi – prirodzene prevzal starší syn Miloš a úspešne ju rozvíja.

Vladimír: Zahraničné firmy si všímajú, čo robíme. Naše realizácie už vedenie HAGS nazvalo „World Class Instalations“. Dobre nám urobilo, keď nás Američania začali nazývať Studio 21 – Innovation Company. Raz si ma na celosvetovom stretnutí na Malorke vyžiadal viceprezident svetového koncernu pre technický rozvoj, aby som sedel vedľa neho a spolu sme konzultovali katalóg firmy pre Európu na nasledovný rok. Hovorili sme dlho a podrobne – nebola to iba jahodová proklamácia, on sa naozaj zaujímal o názor Studia 21. Vedel prijať aj naše stanoviská, aj kritiku. Pravdu povediac, ja nemám problém kritizovať.

Ľudí nevrátite zo zahraničia tak, že im ponúknete jednorazové finančné stimuly, ale tým, že im ponúknete kvalitu života.

Vďaka zahraničným partnerom a vašej neochvejnej snahe prinášate od začiatku na Slovensko aj nové trendy či inovácie. Dokáže firma dnes bez inovácií uspieť?

Jana: Obávam sa, že u nás sa o inováciách viac hovorí a v realite v plnom význame tohto slova stále nie sú patrične akceptované a ocenené. Vo verejných súťažiach stále „straší“ víťaz s najnižšou cenou, bez ohľadu na dodržanie technických a kvalitatívnych parametrov projektu. Preto nepopustiť z kvality v našej komodite stojí veľa odhodlania a pevných nervov.

Vladimír: Na rozdiel od škandinávskych štátov, kde sú podporované inovácie, ktoré vznikajú cestou zdola, u nás sa čaká, čo povedia ministerstvá, čo zafinancujú. Ale takto to nefunguje. Inovácie nevznikajú na ministerstvách. Zadania pre komunálne inovácie majú vznikať v mestách a obciach. Oni vedia, čo potrebujú. Tieto lokálne, alebo ak chcete, regionálne ekosystémy na tvorbu inovácií u nás nevznikajú. Nevznikajú, pretože nie sú podporované. Potom sa nemôžeme čudovať, že nevznikajú v regiónoch pracovné príležitosti a talentovaní ľudia utekajú do zahraničia. Sami sme si na vine. Ľudí nevrátite zo zahraničia tak, že im ponúknete jednorazové finančné stimuly, ale tým, že im ponúknete kvalitu života. To je celý komplex služieb, ktorému podľa mojej mienky dnes naši politici ešte stále nerozumejú. Keby som ich mohol poslať na dva roky na stáž do Škandinávie, tak by som to urobil.

Je mnoho dobrých korporátov, ale nikdy nemajú ľudia v nich tak blízko k sebe, ako u nás.

V mnohých oblastiach nám rodinné firmy miznú, lebo nasledovníci nemajú záujem, alebo ich pohlcujú korporáty. Ako vnímate silu, ale aj krehkosť rodinných  firiem?

Jana: Zrejme to vždy záleží od ľudí, vzťahov, tiež pracovnej oblasti. To, čo sa darí zatiaľ nám, teda že nasledovníci prevzali firmu a rozvíjajú biznis, nie je v našich končinách celkom štandardný jav. Držím našim chlapcom palce, aby ich odhodlanie a nápady neopúšťali 😊

Vladimír: Ja to takto nevnímam, ani to takto nesledujem. My chceme budovať silnú firmu s pevným ukotvením na trhu. Ani by som nechcel, aby sme sa vnímali ako ohrozený druh. V poslednom čase k nám pribudli ľudia, ktorí sú kvalifikovaní, ale už nechcú pracovať v korporátoch. Oceňujú hodnoty rodinnej firmy. Je mnoho dobrých korporátov, ale nikdy nemajú ľudia v nich tak blízko k sebe, ako u nás. Aj to má svoju hodnotu. Naša spoločnosť je vo vývoji a tak, ako v zahraničí, tak aj u nás rodinné firmy nájdu svoje miesto na trhu.

Verím, že sa naša firma nestratí a svoje meno – firma pre 21.storočie – jej právom patrí.

Firma dostala do vienka 21, firma pre 21. storočie. Má už 30. rokov, vstupuje teda do stredného veku 😊. Urobili by ste spätne niečo na jej smerovaní inak, alebo ste presvedčení, že sa v 21. storočí nestratí?

Jana: „Preskákali“ sme toho ozaj veľa, naši synovia robia s nami vyše 20 rokov, pomáhali už ako študenti. Už roky sa aktívne podieľajú na kvalitných projektoch aj dobrom mene našej rodinnej firmy. Verím teda, že sa naša firma nestratí a svoje meno – firma pre 21.storočie – jej právom patrí.

Vladimír: Je toho veľa, čo by som urobil inak – človek sa učí na vlastných aj na cudzích chybách. To čo som urobil zle, s tým sa verejne nepochválim, ale som si istý, že geneticky je firma založená tak, že sa bude rozvíjať.